16.11.2026 (SITA.sk) – Pri mierových rokovaniach sa opakovane rieši, čo všetko by mal Západ a Ukrajina obetovať, aby Moskva súhlasila s ukončením vojny. Skúsme však obrátiť otázku: Prečo by podmienky nemala plniť predovšetkým krajina, ktorá vojnu rozpútala?
Rusko má požiadavky. Chce ukrajinské územia, ktoré ani po takmer piatich rokoch rozsiahlej vojny nedokázalo celé obsadiť. Chce obmedziť ukrajinskú armádu, zastaviť rozširovanie NATO a vrátiť rozmiestnenie aliančných síl vo východnej Európe do pomerov spred desaťročí.
Popritom sa vedú diskusie o návrate ruských športovcov do medzinárodných súťaží a o budúcom uvoľňovaní sankcií. Pri pohľade na tento zoznam vzniká otázka: Rokujeme o ukončení ruskej agresie alebo o tom, koľko ďalších ústupkov treba Moskve ponúknuť, aby bola ochotná prestať útočiť?
Obrátenie vyjednávacích pozícií
Skúsme si na chvíľu predstaviť, že by sa vyjednávacie pozície obrátili. Ukrajina by požadovala, aby Rusko odovzdalo časť svojho územia ako náhradu za zničené ukrajinské mestá. Aby zredukovalo vlastnú armádu, vzdalo sa časti raketového arzenálu a súhlasilo s medzinárodnou kontrolou svojich vojenských kapacít. Aby odstránilo jednotky a zbrane z oblastí, odkiaľ môže ohrozovať susedov. Moskva by takéto návrhy nepochybne označila za neprijateľné zasahovanie do svojej suverenity. Prečo sa však podobné zásahy do suverenity Ukrajiny tak často objavujú na zozname ruských požiadaviek?
Samozrejme, požadovať od Ruska odovzdanie medzinárodne uznaného ruského územia by nebolo spravodlivým ani právne presvedčivým riešením. Práve v tom však spočíva pointa tohto myšlienkového experimentu. Ak je absurdné žiadať, aby Rusko odovzdalo vlastné územie, prečo má byť prijateľné, aby Ukrajina odovzdala svoje? A ak Moskva tvrdí, že potrebuje bezpečnostné záruky, prečo by nemala akceptovať rovnako dôveryhodné záruky pre krajinu, ktorú sama napadla? Mier založený na tom, že jedna strana získa cudzie územie a druhá stratí schopnosť brániť sa, môže byť skôr prestávkou pred ďalšou vojnou než jej definitívnym koncom.
Hospodárske dôsledky vojny
Podobnú logiku možno uplatniť aj na hospodárske dôsledky vojny. Rusko spôsobilo Ukrajine obrovské škody, no pri úvahách o budúcich vzťahoch sa často skôr rieši, za akých podmienok by bolo možné zrušiť sankcie. Nemala by byť základnou podmienkou ich zmierňovania najprv náhrada škôd?
Namiesto predčasného návratu k bežnému obchodovaniu by sa mohlo dôslednejšie hovoriť o využití zmrazených ruských aktív a výnosov z nich na obnovu Ukrajiny. A prečo neotvoriť aj otázku, akú zodpovednosť majú niesť veľké ruské energetické spoločnosti, ako Rosnefť, Lukoil či Gazprom, ktorých príjmy pomáhajú financovať ruský štát? Priama európska správa nad týmito podnikmi by bola právne aj prakticky mimoriadne problematická, ale tlak na ich príjmy a financovanie je legitímnou súčasťou sankčnej politiky.
Návrat ruských hokejistov
A potom je tu šport. Návrat ruských hokejistov či ďalších reprezentantov na medzinárodnú scénu sa často prezentuje ako otázka, ktorú treba oddeliť od politiky. Lenže vojna nie je abstraktná politická nezhoda. Ukrajinskí športovci prišli o tréningové haly, domovy, spoluhráčov aj životy.
Ak sa má ruská reprezentácia vrátiť do súťaží, prečo by ukončenie agresie nemalo byť jednou z podmienok návratu národných tímov? A prečo by sa po rokoch neprítomnosti malo automaticky počítať s návratom na pôvodné miesto? V hokeji by bolo možné diskutovať aj o športovo transparentnom návrate cez nižšie výkonnostné kategórie. Individuálnych športovcov pritom treba posudzovať odlišne od reprezentácií, ktoré vystupujú pod štátnou vlajkou.
Zásadná otázka
Zásadná je však otázka, či je Rusko vôbec v takej silnej pozícii, aby si mohlo diktovať podmienky európskej bezpečnosti. Jeho armáda síce naďalej predstavuje vážnu hrozbu a Moskva disponuje jadrovým arzenálom, vojna ju však stojí obrovské ľudské aj materiálne zdroje. Ukrajinské útoky výrazne poškodili ruský ropný priemysel a vyradili časť rafinérskych kapacít.
Sankcie, vojenské výdavky a presmerovanie ekonomiky na vojnovú výrobu vytvárajú ďalší tlak. Rusko preto nemožno považovať za porazenú krajinu, ktorá nemá žiadne možnosti, no rovnako nie je dôvod automaticky prijímať obraz neobmedzene silnej veľmoci, ktorej požiadavkám sa ostatní musia prispôsobiť.
Rokovania si vyžiadajú kompromisy
To neznamená, že mier možno dosiahnuť iba predložením opačného zoznamu ultimát. Rokovania si pravdepodobne vyžiadajú kompromisy a žiadna dohoda nebude jednoduchá. Rozdiel je však medzi kompromisom, ktorý obom stranám poskytne bezpečnosť, a ústupkom, ktorý jednej strane prizná odmenu za použitie sily.
Ak Rusko žiada obmedzenie ukrajinskej armády, je namieste hovoriť aj o obmedzeniach ruských útočných kapacít. Ak žiada bezpečnostné záruky, musí byť pripravené poskytnúť ich susedom. Ak chce hospodársku normalizáciu, musí sa hovoriť o reparáciách. A ak chce rešpektovanie vlastnej suverenity, musí najprv rešpektovať suverenitu Ukrajiny.
Najväčším problémom súčasnej diskusie preto možno nie je samotná dĺžka zoznamu ruských požiadaviek, ale ochota považovať ho za prirodzené východisko rokovaní. Moskva má právo predkladať návrhy, rovnako ako ich majú právo odmietnuť Ukrajina a jej spojenci. Nemá však automatický nárok na to, aby sa európska bezpečnosť prispôsobila predstavám Moskvy. Otázka by preto nemala znieť iba tak, čo ešte musí Ukrajina obetovať, aby Rusko prestalo bojovať. Rovnako dôrazne by sa malo pýtať, čo je Rusko pripravené vrátiť, napraviť a garantovať, aby sa vojna už nezopakovala.
Viac o téme: Vojna na Ukrajine
Fotogaléria k článku: Vojna na Ukrajine v novembri 2026 (fotografie)
Viac k témam: európska bezpečnosť, Mierové rokovania o Ukrajine, územné ústupky, Vojna na Ukrajine
Zdroj: SITA.sk – Rusko chce územia, slabú Ukrajinu aj ústupky NATO. A čo keby sa konečne začalo hovoriť o ruských ústupkoch? – KOMENTÁR © SITA Všetky práva vyhradené.
16. novembra 2026
