8.7.2026 (SITA.sk) – Niektoré stretnutia v živote človeka trvajú iba krátky okamih, no ich význam zostáva navždy.
Nie preto, že by boli spojené s veľkými gestami, ale preto, že v sebe nesú niečo oveľa vzácnejšie – pocit, že na nás niekomu záleží. Presne taký okamih zažila 95-ročná pani Rozália, ktorej sa po rokoch čakania splnilo veľké životné želanie. Stretla sa so ženou, ktorú dlhé roky obdivovala – bývalou prezidentkou Slovenskej republiky Zuzanou Čaputovou.
Pani Rozália si toto želanie nosila v srdci dlhý čas. Počas prezidentskej kampane prvýkrát počula Zuzanu Čaputovú hovoriť o hodnotách, ktoré jej boli blízke – o slušnosti, rešpekte, pokoji a schopnosti spájať ľudí aj v náročných časoch. Odvtedy pozorne sledovala jej verejné vystúpenia, rozhovory aj pôsobenie vo funkcii prezidentky. Nebola pre ňu iba verejne známou osobnosťou. Videla v nej človeka, ktorý podľa nej prinášal do spoločnosti viac pokoja a ľudskosti.
Život pani Rozálie pritom nebol jednoduchý. Narodila sa v Novej Vsi nad Žitavou a po maturite pracovala ako účtovníčka v Hydrostave. Najväčšiu životnú skúšku však prežila v rodine. V roku 1962 sa jej narodila dcéra Zuzana s Downovým syndrómom. Keď mala dcéra iba šesť rokov, zomrel jej manžel a ona zostala sama s dieťaťom, ktoré potrebovalo celoživotnú starostlivosť. Svojej dcére venovala desaťročia života, vlastné potreby často odsúvala bokom a svoju energiu vkladala predovšetkým do toho, aby jej dcéra mala čo najlepší život.
Aj napriek vysokému veku zostala aktívnou a zvedavou ženou. Číta noviny, sleduje televízne správy, zaujíma sa o dianie doma aj vo svete a stále si udržiava pozoruhodnú duševnú sviežosť. Posledné obdobie jej však prinieslo ďalšiu náročnú skúšku. Lekári jej diagnostikovali vážne ochorenie a čas začal mať pre ňu úplne inú hodnotu.
Práve v takýchto chvíľach si človek často uvedomí, že najdôležitejšie nie sú veci, ktoré vlastní, ale ľudia a okamihy, ktoré mu zostanú v pamäti. Stretnutie s človekom, ktorý pre nás veľa znamená, môže mať v určitom období života väčšiu hodnotu než čokoľvek iné.
Stretnutie, na ktoré pani Rozália nezabudne
Keď sa pani Rozália konečne stretla so Zuzanou Čaputovou, nešlo o formálne prijatie ani o oficiálnu udalosť. Bol to predovšetkým ľudský rozhovor dvoch žien. Zuzana Čaputová počas stretnutia pôsobila prirodzene, pokojne a s veľkou pozornosťou. K pani Rozálii nepristupovala ako k človeku s diagnózou alebo ako k niekomu, komu treba splniť želanie. Pristupovala k nej ako k žene s vlastným životným príbehom, skúsenosťami a spomienkami.
Venovala jej svoj čas, počúvala ju a zaujímala sa o jej život. Rozprávali sa o rodine, o dcére, o životných skúškach aj o veciach, ktoré pani Rozália počas takmer jedného storočia zažila. Nebolo cítiť odstup medzi bývalou prezidentkou a seniorkou. Bol tam rešpekt, úcta a obyčajná ľudská blízkosť.
Práve v tom spočívala výnimočnosť celého stretnutia. Zuzana Čaputová ukázala, že niekedy najväčším darom nie sú veľkolepé gestá, ale ochota byť pri človeku naplno prítomný. V dobe, keď máme často pocit, že všetko musí byť rýchle a efektívne, môže byť niekoľko desiatok minút úprimnej pozornosti tým najvzácnejším, čo môžeme niekomu venovať.
Pani Rozália sa počas stretnutia neubránila slzám. Neboli to však slzy smútku. Boli to slzy dojatia, šťastia a vďačnosti. Po chvíli, ktorá pre ňu znamenala naplnenie dlhoročného sna, ticho povedala vetu, ktorá zasiahla všetkých prítomných: „Keď sa mi splnil môj najväčší sen, môžem už aj zomrieť.“
Neboli to slová človeka, ktorý sa vzdáva. Boli to slová ženy, ktorá po desaťročiach života naplneného láskou, obetami aj stratami cítila pokoj. Vedela, že ešte zažila okamih, ktorý mal pre ňu hlboký význam.
Posledné želania sú súčasťou dôstojnej starostlivosti o človeka
Príbeh pani Rozálie zároveň otvára dôležitú tému – význam posledných želaní v paliatívnej starostlivosti. Tá dnes už dávno nie je iba o zvládaní fyzických príznakov ochorenia. Jej podstatou je celostný pohľad na človeka, ktorý zahŕňa aj jeho psychické, sociálne a existenciálne potreby.
Aj človek s nevyliečiteľným ochorením má svoje túžby, vzťahy, spomienky a sny. Diagnóza nemení hodnotu jeho života. Práve naopak, často ešte viac ukazuje, aké dôležité sú chvíle, ktoré prinášajú radosť, spojenie s blízkymi a vnútorný pokoj.
Posledné želania môžu mať mnoho podôb. Pre niekoho znamenajú návrat na miesto, ktoré miloval, pre iného stretnutie s rodinou alebo možnosť vidieť človeka, ktorého si celý život vážil. Na prvý pohľad môžu pôsobiť ako malé veci, no pre človeka, ktorý si uvedomuje obmedzenosť času, môžu znamenať celý svet.
Cesta za snom mení želania na skutočné chvíle
Práve s touto myšlienkou vznikol projekt Cesta za snom, ktorý pomáha pacientom v paliatívnej a hospicovej starostlivosti napĺňať ich osobné želania. Za každým splneným snom stojí tím ľudí, ktorí zabezpečujú odbornú konzultáciu, bezpečnosť, logistiku a spoluprácu so zdravotníkmi. Cieľom projektu nie je meniť priebeh ochorenia, ale prinášať kvalitu života tam, kde je čas mimoriadne vzácny. Pomáha vytvárať chvíle, ktoré zostávajú v pamäti pacientov aj ich rodín a ktoré často prinášajú pokoj v období, keď sa život postupne uzatvára.
Stretnutie pani Rozálie so Zuzanou Čaputovou je dôkazom, že ľudskosť má stále obrovskú silu. Niekedy stačí venovať človeku čas, vypočuť jeho príbeh a splniť mu jedno jediné želanie, aby získal pocit, že jeho život bol videný a že na jeho sne záležalo. Projekt Cesta za snom je možné podporiť prostredníctvom portálu ĽudiaĽuďom.sk. Každý príspevok pomáha vytvárať ďalšie okamihy, ktoré prinášajú ľuďom v náročných životných obdobiach dôstojnosť, blízkosť a radosť.
Informačný servis
Zdroj: SITA.sk – Keď sa splní sen na sklonku života. Stretnutie Zuzany Čaputovej s 95-ročnou pani Rozáliou ukázalo silu ľudskosti © SITA Všetky práva vyhradené.
8. júla 2026